Ja si hory nevyberám, oni si vyberajú mňa. A i tentoraz som pocítila neuveriteľne silné volanie horskej krásavice s poetickým názvom Muztagh Ata (7.546 m) bez toho, aby som o nej veľa vedela. Jej vábivému hlasu som veľmi dlho odolávala, no v istom momente vysoko v Alpách, preciťujúc zasnežený obzor hradby hôr, mnou prebehlo poznanie, že na ňu musím ísť.
Vyliezla som už na rôzne vrcholy od Mont Blancu cez Elbrus až po Aconcaguu a každá tá hora vo mne zanechala silný odraz svojej výnimočnosti a zároveň ma veľa naučila. O prírode, o ľuďoch a ich tajomných miestach duše, no najmä o mne samotnej. A i v prípade tejto čínskej sedemtisícovky som plná otázok, čo do môjho myslenia „priveje“ a čo „odveje“. Pretože čím pokornejšie prenikám do hôr, tým viac objavujem krásu života.
