Facebook Twitter Google Plus LinkedIn Flickr Vimeo

Rozhovor - Viera Valentová

Cestovateľka, stopárka, couchsurferka, bežkárka, milovníčka hudobných festivalov, absolventka fakulty medzinárodných vzťahov, filmová maniačka, neúspešná vegetariánka.

Stretnúť Vierku, vypočuť si jej prezentácie o Nepále a ročnom ázijskom cestovaní a diskutovať s ňou budete môcť v utorok 17.3.2015 vo Zvolene a v sobotu 21.3.2015 v Košiciach.
Slideshow picture 1

Čo pre teba znamená cestovanie? Povedz prvé tri slová, ktoré ti napadnú.
Sloboda, dobrodružstvo, nové zážitky.

Keby si dostala 1000 eur pod podmienkou, že ich musíš precestovať, kam a na ako dlho by si išla?
Keďže som sa prednedávnom vrátila z Ázie, tak ako ďalšiu destináciu by som si vybrala Južnú a Strednú Ameriku. Na ako dlho? Pokiaľ by som tých 1000 eur neminula :)

Ktorú dobrotu z cudziny by si si teraz najradšej dala?
Čaj s mliekom, na štýl hociktorej ázijskej krajiny, v ktorých som tento úžasný nápoj pila. Teda buď dut chiia z Nepálu alebo z Indie či z Malajzie alebo ten milk tea, ktorý som hodne pila v Hong Kongu.

Cestuješ väčšinou sama, alebo s niekým?
Ako kedy, závisí od okolností. V globále som asi precestovala viac v spoločnosti. Práve som čerstvo navrátená z ročného cestovania v Ázii, kde som bola po celý čas s mojím priateľom. Predtým som však bola dlhšie single a cestovala som dosť sama.

Čo je vždy v tvojom ruksaku?
Asi určite zubná kefka :-D Potom to základné oblečenie, mobil, dioptrické okuliare, ktoré občas používam, fľaša čistej vody, denník a takisto sa snažím vždy pribaliť pár hrubých čiernych fixiek, ktoré sú nevyhnutnou výbavou stopára pri výrobe stopovacích tabuliek. Kartóny alebo hrubé papiere sa nájdu kde-kade, ale fixka, tú je dobré mať vždy pri sebe :)

Vieš nám napísať jeden z tvojich najsilnejších alebo kurióznych zážitkov, ktoré si prežila s domorodcami (ľuďmi z krajiny, kde si cestovala)?
Spomeniem napríklad návštevu troch hinduistických svadieb v Nepále, kde vo všeobecnosti videla nevesta ženícha prvýkrát na svadbe. Celú svadbu naplánovali rodičia novomanželov, ako je to tam stále normou. Raz sme sa dokonca ocitli na nočnej svadbe, kde sa kvôli vyššie uvedeným skutočnostiam strhla menšia bitka.

A čo považuješ za najväčšie šialenstvo, aké si doposiaľ na cestách spravila?
Ťažko takto jednoznačne odpovedať. Všetky šialené akcie, resp. také, od ktorých ma odhovárala v čase uskutočnenia väčšinová spoločnosť, sa mi s odstupom času zdajú úplne bežnými a nešialenými. Napríklad, keď som sa ako 21-ročná rozhodla po pracovnom lete v Amerike sama cestovať a viac spoznať východné americké pobrežie a kanadský Montreal. Takmer nikto z blízkych ma v tejto myšlienke nepodporil, skôr ma väčšina z nich odhovárala a ja som napriek tomu šla, prvýkrát som skúsila ubytovanie cez CouchSurfing, mala som fantastické zážitky s celou cestou a nikdy som to neoľutovala. O dva roky som takto šla sama do Mexika, potom na študijný pobyt do Istanbulu, potom sama do Izraela a Jordánska a potom spomínaný rok vo dvojici v Ázii. Všetko to boli akcie, od ktorých ma viac či menej vystríhala väčšinová spoločnosť. Lebo sa im to zdalo mierne šialené.

Stalo sa ti na cestách aj niečo zlé?
V indickom nočnom vlaku mi ukradli kufor. Stalo sa to predposledný mesiac počas našej ročnej cesty v Ázii. Takmer celý rok nás krádeže a iné nepríjemnosti obchádzali a toto sa stalo naozaj počas posledných týždňov. Z ničoho nič som zrazu bola ľahšia o približne 25 kg, ktoré som si nosila so sebou celý rok. Boli to našťastie všetko nahraditeľné veci, oblečenie, kozmetika, suveníry, nejaké cestovateľské knihy, starý denník atď. Všetky naozaj potrebné veci ako pasy, peniaze, notebook, fotoaparát či denník boli našťastie uložené bezpečne pod mojou hlavou počas spánku. Keď to hodnotím spätne, asi najviac mi chýba starý denník a pár suvenírov od ľudí, ktorých sme stretli po ceste. Oblečenie a kozmetika sa dá vždy zohnať, problém nastane vtedy, keď si k nejakému oblečeniu vytvoríte citový vzťah :-D Keďže som cestovala s mojím priateľom, ktorému našťastie nič neukradli, tak som si od neho chýbajúce kusy často požičiavala a radovala som sa, že neukradli veci jemu namiesto mňa, pretože on by sa do mojich dievčenských vecí asi tak ľahko nezmestil :-D

Išla by si na to miesto napriek tomu opäť?
Po tejto nešťastnej udalosti sme cestovali indickými nočnými vlakmi ešte niekoľkokrát a takisto sme si vždy zakúpili len miestenky do tej najlacnejšej spacej triedy (drahšie a vyššie triedy neboli k dispozícii). Celý čas som myslela na to, aby nedošlo k ďalším stratám a preto som si dopriala len veľmi ľahký spánok. Potom som to dospávala počas dopoludnia, keď už bolo riziko krádeže minimálne, nakoľko bolo celé osadenstvo vlaku hore a bol jednoducho príliš veľký ruch.

Podľa čoho si vyberáš trasu svojej cesty a kde spávaš?
Je to úplne rôzne. Nepoznám krajinu, do ktorej by som sa vyslovene nechcela ísť pozrieť. Mňa vlastne láka úplne všetko, takže sa vždy len rozhodujem medzi väčšou a menšou preferenciou. Pred vstupom do krajiny mám veľmi málokedy pripravený podrobný itinerár, ktorého by som sa striktne držala. Všetko to ide akosi samo, veľa závisí od ľudí, ktorých po ceste stretnem a hlavne od momentálnej atmosféry a nastavenia. Ako sa vyjadril jeden moslimský párik, ktorý nás viezol stopom na severe Malajzie: „you go with the flow“ a toto platí asi do bodky. Počas cesty sa snažím čo najviac prespávať u miestnych, čo znamená, že v hojnej miere využívam CouchSurfing, prípadne spím u kamarátov kamarátov. Alebo v posledných rokoch som v rámci Európy rada navštevovala známych počas ich študijného pobytu Erazmus. Samozrejme, že spávam aj v hosteloch, ale tuším v Európe sa mi to stalo iba dvakrát, išlo o poloformálny študentský výlet s viacerými spolužiakmi.

Kedy si si najviac siahla na svoje dno počas svojich ciest? Stalo sa ti, že si mala jednoducho toho dosť a chcela sa vrátiť domov?
Počas poslednej cesty, keď sme strávili rok v Ázii a postupne navštívili 5 krajín v južnej a juhovýchodnej Ázii, som mala podobných krízičiek niekoľko. Netvrdím, že som sa chcela vždy vrátiť domov, ale určite som chcela opustiť miesto, kde som sa momentálne nachádzala. Napríklad takto som sa vyslovene tešila do Malajzie, po 5 mesiacoch strávených ako dobrovoľníčka v Nepále, kde sme nemali k dispozícii skoro žiadne vymoženosti modernej doby. Na druhej strane som sa o pol roka nato vyslovene tešila znova na návštevu Nepálu, lebo som jednoducho už potrebovala zmeniť prostredie, v Indii mi už bolo pridlho a vyslovene nepohodlne a potrebovala som zase vidieť známe tváre z čias nášho dobrovoľníctva.

V ktorej krajine na teba pôsobili ľudia najpohostinnejším dojmom?
Chcem sa vyhnúť vymenovaniu len jednej krajiny, tak spomeniem viaceré. Počas študijného pobytu Erazmus v Turecku som tuším nestretla žiadneho domáceho, ktorého by som nemohla nazvať pohostinným človekom. Takisto v rurálnej oblasti Nepálu, kde som pôsobila 5 mesiacov, boli ľudia naozaj prirodzene pohostinní a priateľskí a pozvania na čaj a dal bhat (tradičné ryžové jedlo) prichádzali od miestnych takmer denne. Toto však zase neplatilo v Káthmandu ani v Himalájach. Filipínčania takisto pôsobia veľmi priateľsky a otvorene, no my sme z nich mali sme tam aj zmiešané pocity.

Je cestovateľ, ktorý ťa inšpiruje?
Takých je viacero. Na dobrovoľnícky pobyt do Nepálu by sme sa pravdepodobne nedostali, keby o tej krajine Dorota Nvotová nenapísala veľmi pútavú knihu a nenatočila film. Ja som síce spomínaný film ešte nevidela, ale pre môjho priateľa jednoducho neexistovala iná možnosť ako Nepál. Takisto k absolvovaniu spomínaného dobrovoľníctva prispel aj Michal Knitl, ktorý pri svojej ceste Nepálom náhodne natrafil na nášho budúceho miestneho koordinátora a práve vďaka týmto kontaktom sme tam mohli ísť. Zo slovenských cestovateľských blogerov rada čítam Lukáša Čecha či Alexandru Kováčovú. Z tých svetových sa mi páči hnutie Američana Chrisa Guillebeau, ktorý precestoval v mladom veku všetky krajiny sveta a teraz sa tuším výlučne živí propagáciou netradičného spôsobu žitia (The art of noncomformity).

Máš nejaký cestovateľský sen?
Konkrétna krajina to už asi nebude. V minulosti som všetkým tvrdila, že India je ten môj cestovateľský top a teraz, keď som ju už navštívila, sa cítim tak všelijako, lebo som tam zjavne čakala na niečo, čo sa nedostavilo, tak do budúcnosti radšej nebudem hovoriť o žiadnych cestovateľských snoch. Rada pôjdem všade, kam ma zaveje :) Ale teraz si vyslovene užívam rodnú hrudu!

Väčšina ľudí pracuje 50 týždňov v roku, 8 hodín denne, poväčšine zavretá medzi stenami a pozerajúc do monitora. Iný si pracuje 3 mesiace v Nórsku a zvyšok roka cestuje alebo jednoducho žije na Slovensku. Aká je tvoja vízia, resp. ako funguješ alebo ako by si chcela fungovať v najbližších rokoch?
Toto je vynikajúca otázka, na ktorú práve hľadám odpoveď. Ja som vlastne ešte nikdy na Slovensku nepracovala na tradičný full-time (stalo sa tak ale veľakrát v zahraničí, počas letných brigád v Česku a v Amerike). Popri štúdiu na vysokej škole som si vždy privyrábala menšími či väčšími brigádami a pred odchodom do Ázie som polroka pôsobila v jednej bratislavskej neziskovke, kde som síce miestami trávila aj viac ako 8 hodín denne, ale vedela so, že to je len dočasné. Teraz som v štádiu hľadania si nejakého stálejšieho zamestnania, ktoré by ma bavilo a zároveň zabezpečilo potrebnú materiálnu výbavu.

Čím sa budeš snažiť motivovať ľudí na svojej prednáške, aby zbalili svoj ruksak a išli do sveta?
Odovzdávaním know-how, že cestovanie už veľmi dávno nie je len výsadou bohatých. Aj človek, ktorý celé štúdium poberal sociálne štipendium, vie navštíviť 33 krajín sveta a netreba si na to vôbec zobrať pôžičku.

Viac o Vierke