Facebook Twitter Google Plus LinkedIn Flickr Vimeo

Rozhovor - Milan Bardún

Milan Bardún, študent záhradnej architektúry, cestovateľ a blogger. Má pár nevšedných zážitkov - raz musel spať v Central Parku, lebo prehral všetky svoje peniaze v Las Vegas. Strávil 3 mesiace v USA a pol roka štúdiom architektúry v Estónsku.

Stretnúť Milana, vypočuť si jeho prezentácie o USA a Maroku a diskutovať s ním budete môcť v nedeľu 15.3.2015 v Bratislave, v sobotu 21.3.2015 v Košiciach a v nedeľu 29.3.2015 v Trenčíne.
Slideshow picture 1

Čo pre teba znamená cestovanie? Povedz prvé tri slová, ktoré ti napadnú.
Kultúra, zvyky, nepohodlie. Keď cestujem, chcem sa čo najviac prispôsobiť miestnym zvykom a kultúre a v Dubaji či v Maroku som dokonca uvažoval o kúpení dišdáše, čo je ten typický biely odev, ktorý nosia. Dokonca ma miestny na trhu učil, ako si zaviazať šatku na hlavu, no nakoniec som odolal. Asi by si mysleli, že mi šibe, kebyže to tam nosím, haha. Nepohodlie je ďalším slovom, ktoré mi napadá. Mám rád nepohodlie na ceste, nakoľko doma som niekedy až príliš pohodlný.

Keby si dostal 1000 eur pod podmienkou, že ich musíš precestovať, kam a na ako dlho by si išiel?
Neviem, kam by som išiel, ale určite niekam ďaleko. Destinácie si nevyberám podľa toho, kam ma to ťahá, lebo ma to ťahá všade (smiech). To, kam a kedy idem, vždy závisí od aktuálnej ponuky leteniek a často to býva tak, že sa ráno zobudím, náhodou na internete uvidím ponuku na šialene nízke ceny leteniek (ako teraz nedávno Kuba za 165 eur) a bez rozmýšľania kúpim. Čo sa týka cestovania, som veľmi spontánny človek a do desiatich minút by som bol schopný sa zbaliť a odísť hoci aj do Austrálie.

Ktorú dobrotu z cudziny by si si teraz najradšej dal?
Jednoznačne thajský chicken satay! Milujem kuracie mäso, milujem ryžu a aj arašidové maslo. Chicken satay sú kuracie kúsky na špajdli zaliate arašidovým krémom a chutí to vynikajúco! Keď som cestoval po Thajsku, jedol som ich skoro každý deň. Robia aj verziu pork satay, čo je bravčové, ale bravčové mäso mi nechutí. Ďalej mi napadá americký mac & cheese, ktorého som sa v USA nemohol nabažiť. Ide v podstate len o syrové cestoviny, ktoré sú z vrchu trochu zapečené a majú takú chrumkavú šupku, kým vo vnútri sú mäkké a syr je od tepla tekutý. Američania ho vedia spraviť fakt dokonalý a našťastie už v Amerike nie som, inak by som sa už gúľal.

Cestuješ väčšinou sám, alebo s niekým?
Záleží to od každej konkrétnej cesty. Najpohodlnejšie sa mi cestuje maximálne vo dvojici a na cestovanie v skupine viac ako 3 ľudia by ma už nikto nikdy nenahovoril. Asi som trochu neprispôsobivý a nevidím zmysel strácať čas pozeraním na niečo, čo ma nezaujíma. Keď som bol v júli v Bostone, boli sme tam dokopy spolu asi desiati - bol to spoločný výlet s kolegami, s ktorými som pracoval vo vedľajšom štáte Connecticut. Oddelil som sa od nich však už hneď na začiatku, nakoľko chceli ísť všetci do prístavu, kým ja som chcel vidieť iné miesta, ako napríklad kostol, ktorý sa odráža od zrkadlového mrakodrapu. Sem napríklad nikto nechcel ísť, lebo to bolo mimo centra a bolo nutné ísť metrom.

Čo je vždy v tvojom ruksaku?
Pravdu povediac, cestujem veľmi naľahko. Zo začiatku som lietal len po Európe za pár šupov so spoločnosťou Ryanair, ktorí ma vďaka ich prísnym batožinovým podmienkam naučili správne sa zbaliť. V Maroku som bol 10 dní len s príručnou batožinou, v Dubaji tiež a najbližšie idem do Azerbajdžanu a na Kubu tiež samozrejme len s príručnou batožinou, aj keď je niekedy v cene letenky. V batohu mi nikdy nechýba prášok proti zažívacím problémom, fotoaparát a zápisník, do ktorého si zapisujem svoje poznatky a postrehy, ktoré neskôr píšem do článkov o danej destinácii na mojom blogu.

Vieš nám napísať jeden z tvojich najsilnejších alebo kurióznych zážitkov, ktoré si prežil s domorodcami (ľuďmi z krajiny, kde si cestoval)?
V Amerike ma učili hrať basketbal spolu Austrálčan a Argentínčanka a cítil som sa vtedy veľmi svetovo (smiech). Ale to neboli domorodci. Keď som stopoval po Estónsku, stretol som mnoho domácich a Estónci sú povestní tým, že nie sú veľmi zhovorčiví, čo je pravda. Pamätám si, že celú cestu z mesta Tartu do Viljandi ma viezol blonďavý mladík a neprehovoril ani slovo. Takisto môj spolubývajúci na univerzitnom internáte v Estónsku nebol veľmi zhovorčivý – doteraz neviem, ako sa volal, odkiaľ bol a za celých 6 mesiacov, čo sme spolu bývali, sme si dokopy povedali asi štyri vety. O to viac ma prekvapil, keď videl, že sa balím a sťahujem naspäť na Slovensko. Niekam zmizol a vrátil sa o 5 minút s cukríkmi a čokoládou. Čokoládu som dostal aj od kolegýň v škole, s ktorými som spolupracoval na projekte a vyvodil som si z toho, že aj keď sa neradi otvárajú cudzincom, stále sú veľmi pohostinní.

A čo považuješ za najväčšie šialenstvo, aké si doposiaľ na cestách spravil?
V lete som 3 mesiace strávil v USA a ku koncu mojej cesty som sa musel vrátiť do New Yorku, odkiaľ som mal letenku naspäť do Európy. USA nie je najlacnejšia krajina, v ktorej som kedy bol a celkovo som si zle rozvrhol financie, k čomu prispel aj nočný život v Las Vegas. Na posledné dva dni v Amerike strávené vo Veľkom jablku som mal asi 50 dolárov, čo vystačí maximálne na jedlo a sotva na dopravu. Kúpil som si lístky na vlak na letisko, aby som sa naň mal ako dostať a zvyšok som prejedol. Najlepšie bolo, keď som sa rozhodol spať v Central Parku, nakoľko budem radšej bezdomovec ako hladný. Znie to možno hrôzostrašne, ale nebolo to až také zlé – noc som strávil viac menej vo fast foode s WiFi zadarmo a ráno som si rozprestrel deku na slnku a doružova som sa vyspal. Vôbec som nebol nápadný, nakoľko Central Park je vždy plný ľudí, ktorí sa tam chodia opaľovať, piknikovať alebo len tak posedávať na tráve a ja som tam úplne zapadol.

Stalo sa ti na cestách aj niečo zlé?
Počas môjho dvojdňového pobytu v NYC som stretol veľa bezdomovcov, ktorých mi bolo ľúto. Neviem si predstaviť, že by som žil ako oni a našťastie som mal možnosť si to vyskúšať na dve noci. Ja som mal to šťastie že ma z fast foodu nevyhodili, lebo som bol očividný turista s kufrom, ktorý si mohol kúpiť aspoň tú kávu a ťukať si do tabletu, no vonku na uliciach bolo kopec ľudí, ktorí to šťastie nemali. Ráno po bezsennej noci som potom jednému bezdomovcovi kúpil karamelovú, teplú kávu a podal mu ju. Doteraz si pamätám výraz jeho tváre pri slovách „God bless you“ (boh ti žehnaj) a od vtedy mám iný pohľad na všetkých bez domova. Mnohí si to vybrali sami, no napriek tomu im naozaj nie je čo závidieť a každý, kto nadáva na bezdomovcov, že smrdia, by si mal skúsiť stráviť dve noci vonku :)

Išiel by si na to miesto napriek tomu opäť?
V New Yorku som bol už mnohokrát, no vždy tam objavím niečo nové. Manhattan je fajn, no vždy sa mi viac páčil Brooklyn alebo severná časť Manhattanu - černošská štvrť Harlem, ktorá je moja najobľúbenejšia v New Yorku. Určite sa tam ešte mnohokrát vrátim a s úsmevom si spomeniem na moje dva dni vo Veľkom jablku, keď som sa len tak pofľakoval po Manhattane s kufrom a pozeral na business ľudí v oblekoch ponáhľajúcich sa do kancelárií vysoko v mrakodrapoch.

Podľa čoho si vyberáš trasu svojej cesty a kde spávaš?
Spávam v parkoch (smiech), ale nie...Vždy sa snažím voliť pomer komfort/cena, nakoľko je dôležité si aj odpočinúť a nabrať sily. Keď je človek unavený a nevyspatý, oveľa menej toho na druhý deň stihne a ani nemá na nič chuť. Spal som už aj v hoteloch za 8 EUR v Bukurešti či 5 hviezdičkových hoteloch v Tallinne či bulharskej Sofii. Luxusné hotely sú napríklad veľmi lacné aj v Las Vegas a niekedy sa oplatia viac ako hostel. Vždy to závisí od konkrétnej destinácie. Čo sa týka trasy, tú si vyberám najmä podľa ostatných blogov, ktoré čítam. Dobrý cestovateľský blog môžete mať len vtedy, ak čítate aj ostatné a ja mám pár obľúbených, ktorými sa vždy rád inšpirujem. V Thajsku som napríklad navštívil mestečko Ayutthaya severne od Bangkoku, aj keď som o ňom nič pred tým nepočul. Raz sa o tomto mieste objavil článok na blogu jednej holandskej baby, ktorý čítam, a podľa fotiek som vedel, že tam musím ísť.

Kedy si si najviac siahol na svoje dno počas svojich ciest? Stalo sa ti, že si mal jednoducho toho dosť a chcel sa vrátiť domov?
Často som spal na rôznych letiskách či už po Európe, alebo Amerike a vždy okolo druhej ráno nastane ten kritický moment, keď sedíte sami na letisku, ktoré v horšom prípade nemá ani WiFi a pýtate sa samých seba, či vám toto treba. Pamätám si noc na letisku Bergamo v Miláne, ktoré je fakt najhoršie, na ktorom som kedy bol. Špina, zima a žiaden spôsob, ako sa zabaviť. Vtedy by som sa najradšej videl doma v posteli, no ten pocit vždy po čase prejde a treba si uvedomiť, že cestovanie nie je pohodlná záležitosť. Je veľký rozdiel medzi cestovaním a dovolenkou.

V ktorej krajine na teba pôsobili ľudia najpohostinnejším dojmom?
Najpríjemnejšie na mňa pôsobili Thajčania. Aj napriek životným podmienkam, v ktorých žijú, majú stále úsmev na tvári, vedia sa zasmiať na čomkoľvek a vždy sú ochotní pomôcť – zadarmo. Hovorím zadarmo preto, lebo v porovnaní napríklad s Maročanmi sa z vás nesnažia vyžmýkať každý jeden dolár. Keď som sa prechádzal Bangkokom, pozoroval som miestnych a naozaj sú prívetiví a často sa mi stalo, že keď som si nevedel s niečím rady, ako napríklad pri hľadaní stanice metra, mladí Thajčania sa pristavili a opýtali, ako mi môžu pomôcť. To sa mi nestalo nikde.

Je cestovateľ, ktorý ťa inšpiruje?
Je ich viac. Sledujem viacero cestovateľských blogov a nechávam sa nimi inšpirovať. Naopak, príručky a bedekre nečítam vôbec, nakoľko sú plné zaplatených názorov a odporúčaní tých, ktorí knihu sponzorovali.

Máš nejaký cestovateľský sen?
Navštíviť každú krajinu sveta, vrátanie Antarktídy. Antarktída je mojím veľkým cestovateľským snom a nie až tak nedosiahnuteľným – z juhu Argentíny sa tam bežne robia výlety, nakoľko to vôbec nie je ďaleko a aj do Argentíny sa dá dostať pomerne lacno. Len nedávno som videl spiatočnú letenku z Budapešti za 300 eur. Ďalším snom je Severná Kórea, kam sa asi legálne dostať nedá, no počul som príbehy (snáď pravdivé), že je miesto, kde sa dá preliezť plot a aspoň takto na pár minút navštíviť Severnú Kóreu :)

Väčšina ľudí pracuje 50 týždňov v roku, 8 hodín denne, poväčšine zavretá medzi stenami a pozerajúc do monitora. Iný si pracuje 3 mesiace v Nórsku a zvyšok roka cestuje alebo jednoducho žije na Slovensku. Aká je tvoja vízia, resp. ako funguješ alebo ako by si chcel fungovať v najbližších rokoch?
Kým takto pracuje väčšina, tak my môžeme cestovať :) Možno by ste boli prekvapení, ale je mnoho ľudí, ktorí nemajú potrebu cestovať a viac im vyhovuje byť doma a mať plochý televízor a jablkový telefón či počítač. Ja mám to šťastie, že som študent a v podstate môžem ísť kedykoľvek a kamkoľvek bez toho, aby som si to musel dáko ospravedlňovať – každý má predsa nárok na 3 absencie, čo môžu byť až 3 týždne mimo školy. V budúcnosti by som chcel zarábať na internete a vďaka blogu, k čomu sa už teraz pomaly dostávam a poznám viacero ľudí, ktorí sa tomu venujú naplno popritom, ako cestujú po svete. Myslím, že mi to ešte pár rokov potrvá, ale určite sa tam dostanem aj ja, keď to ide aj iným :) Všetko chce vytrvalosť a trpezlivosť a žiaden úspech nevznikol za noc.

Čím sa budeš snažiť motivovať ľudí na svojej prednáške, aby zbalili svoj ruksak a išli do sveta?
Peknými fotografiami. Rád fotím ľudí namiesto typických turistických objektov. Ak pôjdem niekedy do Gízy v Egypte (možno už zajtra, ak bude akciová letenka, haha), tak by som si pravdepodobne neodfotil len pyramídu, ale aj dákeho zahaleného miestneho, ktorý pyramídu oprašuje od piesku. Vždy ma skôr zajímajú ľudia a to, čo robia, než to, na čo sa chodí pozerať väčšina cestovateľov. Pozerám tam, kam sa ostatní nepozerajú a často vidím toho oveľa viac.

Viac o Milanovi