Facebook Twitter Google Plus LinkedIn Flickr Vimeo

Rozhovor - Marián Grofčík a Matej Fabšík

Kto sú chalani? Sú to dvaja kamoši Junior a Fabo, ktorých omrzelo cestovanie v pohodlí klimatizovaného Volkswagenu a tak presedlali na sovietsku mašinu Lada 2105 - krycie meno Vasiľ. Zatiaľ precestovali východnú a južnú Európu a malý kúsok Ázie.

Stretnúť Maja a Maťa, vypočuť si ich prezentáciu (najúspešnejšiu na festivale) o ceste svetom na lade a diskutovať s nimi budete môcť v sobotu 14.3.2015 v Bratislave a vo štvrtok 26.3.2015 v Martine.
Slideshow picture 1

Čo pre teba znamená cestovanie? Povedz prvé tri slová, ktoré ti napadnú.
Majo: Sloboda, dobrodružstvo, zážitok.
Maťo: Voľno, zábava, zážitky.

Keby si dostal 1000 eur pod podmienkou, že ich musíš precestovať, kam a na ako dlho by si išiel?
Majo: Ak je toto nejaká súťaž, tak sa týmto prihlasujem :).
No a k veci, teraz by som si chcel ešte tak výletne pozrieť severské krajiny, Litva, Lotyšsko, Estónsko. Nie je to exotika, ale mne sa tam páčilo, je to ako stvorené na nejaký trip na motorke. Ak teda voláme Babettu motorka :D
Maťo: No keby som ich dostal teraz, tak by som ich šiel precestovať do nejakej exotiky na dva týždne, lebo mám málo dovolenky. Keby som nerobil a mám 1000 eur precestovať, tak by som šiel na dva mesiace do Indie.

Ktorú dobrotu z cudziny by si si teraz najradšej dal?
Majo: Konzervu so sardinkami v paradajkovom náleve z Ruska. Síce to nie je moc dobrota, ale bola to jedna z tých lepších vecí, čo som v Rusku jedol. Okrem toho, keďže žijem v Česku, z cudziny by som si fakt dal sviečkovú od mamky.
Maťo: Zemiakovú placku od mladého iránskeho Kurda s čerstvým zakysaným mliekom. Dôležité je, aby to bolo v Kurdistane. Alebo by som si dal originálny iránsky kebab, to je okamžitý šmak.

Cestuješ väčšinou sám alebo s niekým?
Majo: Na dobrodružné výpravy chodíme s Matejom, lebo sa vie dobre orientovať v mape. V mladosti vyhral geografickú olympiádu. Ja som sa minule stratil cestou zo samoobsluhy, tak mi to celkom pasuje. On zase nie je schopný si vybaviť pas alebo výjazdnú doložku či víza, tak sa to tak dopĺňa. Plus podľa potreby dopĺňame posádku auta.
Maťo: Najradšej cestujem s Majom, pretože je to super chalan. Okrem toho som latentná buzna a on je sympoš. (toto samozrejme písal Majo, ale nechám to tam, aby bolo jasné, ako sa zabávame :) ). Inak cestujem najradšej s Majom, lebo nie je ufrfľaný a nevadí mu spať v hline a nesprchovať sa týždeň, čo je občas nevyhnutné pri expedičnom štýle cestovania.

Čo je vždy v tvojom ruksaku?
Majo: V mojom ruksaku je vždy aspoň jeden pár teplých ponožiek. Lebo veľa vecí sa dá zvládnuť, ale keď je človeku zima na nohy, to je koniec filmu.
Inak je v našej batožine skôr podstatný počet náhradných dielov na auto a náradia :).
Maťo: V mojom ruksaku je väčšinou čelovka, mobil, peniaze a spacák, ostatné veci dopĺňam podľa typu výletu. (Nerád používam slovo výlet, lebo výlet to je také, že do Bojníc do ZOO v nedeľu. Používam slovo trip.)

Vieš nám napísať jeden z tvojich najsilnejších alebo kurióznych zážitkov, ktoré si prežil s domorodcami (ľuďmi z krajiny, kde si cestoval)?
Maťo: Tak najsilnejšie bolo isto, keď nám domáci Iránci ukradli auto za bieleho dňa v strede Teheránu so všetkým za pomoci noža a nechali nás stáť pri ceste v jednej sade oblečenia bez ničoho.
Majo: Mňa začali veľmi baviť hraničné prechody. Mať možnosť kričať na colníkov a hovoriť im, čo majú robiť, to je také bizarne zábavné. A potom človek príde na hranice EÚ a tam už si ani zakričať nemôže, prekliata konzumná spoločnosť!
A takisto veľmi rád zjednávam ceny na trhu, to je podobne skvelá hra. Tí predavači sú aj prekvapení, že taký smradľavý a špinavý človek chce niečo kupovať, tak nezačínajú tak vysoko, ako pri amerických turistoch :).

A čo považuješ za najväčšie šialenstvo, aké si doposiaľ na cestách spravil?
Maťo: Najskôr sme si mysleli, že šialenstvo najväčšieho kalibru bude samotná tohtoročná cesta na 30-ročnom aute po cestách a necestách strednej Ázie. Ale až po tom, čo nám po krádeži vrátili auto, sme spravili to najväčšie šialenstvo. Pokračovali sme bez hocijakej výbavy v plánovanej trase „á la Nomádi“. S dekami namiesto spacákov, kartónmi namiesto karimatiek, jedným hrncom, jedným mobilom a jednou sadou oblečenia na osobu. :)
Majo: Áno… a bolo to super. ;)

Stalo sa ti na cestách aj niečo zlé?
Maťo: Ako vravíme, ozbrojená krádež bola asi najhorším zážitkom, no sme všetci živí a zdraví naspäť doma, tak už som to preradil z kategórie „veľmi zlý“ do „horší“ zážitok.
Majo: Raz ma teta na maďarskej pumpe oklamala o 3 eurá. To bolo zlé, lebo sa mi všetci smiali, že neviem počítať.

Išiel by si na to miesto napriek tomu opäť?
Maťo: Áno, ale nie teraz určite. Treba spoznať niečo nové a splniť ďalšie výzvy či sny.

Podľa čoho si vyberáš trasu svojej cesty a kde spávaš?
Majo: Ak sa dá, spávam v kokóne. To je v spacáku, ale vrch si stiahnem na absolútne minimum, aby sa vnútri ani dýchať nedalo a trčal mi len nos. Ten spacák je samozrejme na holej zemi, vedľa auta. Ak mi ukradnú spacák, spávam pod dekou v aute, alebo pod slamou.
Maťo: Podľa intuície, neplánujem to dopodrobna, aby som narazil na zaujímavé miesta, veci prirodzene. Nenávidím cestovanie „na Japoncov“ so sprievodcom v jednej a foťákom v druhej ruke. Spávam tam, kde sa ocitnem na konci dňa. :)

Kedy si si najviac siahol na svoje dno počas svojich ciest? Stalo sa ti, že si mal jednoducho toho dosť a chcel sa vrátiť domov?
Majo: Keď mal Matej hnačku, lebo jemu sa chcelo ísť domov a takáto atmosféra je nákazlivá. Vtedy bol aj Tomáš taký chorľavý a ja som bol posledný zdravý člen výpravy. Okrem toho oni dvaja furt driemali a veľmi nerozprávali a ja sám so sebou dlho nevydržím.
Maťo: Áno, ta hnačka v spojení s pobytom v opustenom hoteli na brehu vyschnutého Aralského mora. To som mal fakt dosť, žiadne lieky, dehydratácia, slabosť a halucinácie.

V ktorej krajine na teba pôsobili ľudia najpohostinnejším dojmom?
Maťo: Určite Irán. To bez váhania, ani za týždeň sme si nezvykli na to, že ľudia naozaj pomáhajú nezištne a pohostinnosť je pre nich prirodzená. Ak sa hovorí o Slovákoch, že sú pohostinní, mali by ísť na preškolenie do Iránu. :)
Majo: Tak tak, Kurdistan, bez debaty. Z európskych krajín Albánsko. S Vasiľom je ale všetko jednoduchšie, lebo vyvoláva v ľuďoch pohostinné reakcie. Samozrejme nie na Slovensku. To je to najhoršie na návrate, že zaručene hneď na prvej pumpe na Slovensku už ľudia prestanú byť milí… a platí sa za záchod. :D Česť výnimkám samozrejme.

Je cestovateľ, ktorý ťa inšpiruje?
Maťo: Mňa inšpirujú hlavne cestovatelia, ktorí nemajú obavu z cudzích krajín a cestujú atypickými spôsobmi, robia veci, ktoré málokto dokáže a pod. Inšpiroval ma určite Paľo Barabáš, Dan Přibáň, Peter Valušiak.
Majo: To je fakt, Přibáň nás dosť inšpiroval.
No silno uznávam “oldskúl” cestovateľov. Lebo dnes dáš mobil a kartu do vačku, otvoríš kvalitnú mapu, keď si stratený, zavoláš na ambasádu, keď je problém, alebo ti mamka pošle cez Western Union 100 dolárov na úplatok. Síce je to klišé, ale takí Hanzelka a Zikmund šli bez takéhoto luxusu tri a pol roka. Slušné.
A za vytrvalosť a bojovnosť uznávam aj výpravu Tatra kolem světa. Dokázali si za komunistu vybojovať cestu okolo sveta, už to bola nadľudská vec. Škoda, že to dopadlo, ako to dopadlo. Mali tisícky hodín materiálu a namiesto x-dielneho seriálu bol jeden krátky dokument.

Máš nejaký cestovateľský sen?
Majo: Mňa to stále ťahá na východ, Kamčatka je fajn cieľ, a vraj tam ide aj dosť zlá cesta. Okrem toho som si pred pár dňami povedal, že potrebujem dostať Ladu na severný pól. To je taký správny sen, lebo je dostatočne nesplniteľný.
Maťo: Chcel by som sa so žiguľou pozrieť do Afriky, a určite by som si dal juhovýchodnú Áziu a Indiu.

Väčšina ľudí pracuje 50 týždňov v roku, 8 hodín denne, poväčšine zavretá medzi stenami a pozerajúc do monitora. Iný si pracuje 3 mesiace v Nórsku a zvyšok roka má cestuje alebo jednoducho žije na Slovensku. Aká je tvoja vízia, resp. ako funguješ alebo ako by si chcel fungovať v najbližších rokoch?
Majo: No momentálne fungujem podobným morbídnym spôsobom. Pred poslednou výpravou som dával výpoveď, ale teraz trávim opäť celé dni v žiari monitorov a predstavujem si, aké by to bolo krásne byť špinavý a dopotený v jednej starej žiguli :). Chce to zmenu, to je jasné.
Maťo: Moja vízia je, že nebudem pracovať vôbec, a budem cestovať. Netuším však, či sa táto vízia stretne s realitou. :) Dokým sa tak nestane, tak sa budem aspoň snažiť skracovať dobu práce tak, aby sa dali plniť cestovateľské kúsky, ktoré nám napadnú.

Čím sa budeš snažiť motivovať ľudí na svojej prednáške, aby zbalili svoj ruksak a išli do sveta?
Maťo: Tým, že im priblížim realitu cestovania a aj nejakej prípravy na cestu, z ktorej budú môcť pochopiť, že cestovanie nie je žiadna veda a že cestovať môže naozaj každý. No musí chcieť, samozrejme.
Majo: A tiež tým, že cestovanie nie je o veľkých peniazoch. Za pár “eurokorún” sa dá naozaj precestovať kus sveta. Okej, keď budem mať štvrtú reumu a nebudem môcť spať v spacáku na holej zemi, bude to horšie. Tiež som kedysi bol takého fajnového razenia, že aj v stane sa mi to zdalo málo pohodlné. A čas ukázal, že na holej zemi pod slamou je to úplne najlepšie...

Viac o chalanoch