Myslím, že môj sen sa začal jednoducho dvoma filmami, ktoré na mne zanechali silný dojem.
Prvý sa volal Magická hlbočina a opisoval životný príbeh dvoch športovcov, ktorí boli priateľmi a rivalmi v jednom. Obom učarovala hlbočina mora a ja som si podobne ako oni zamiloval pohľad do nekonečnej modrej. Od útleho detstva som chodieval takmer každý rok k moru, kde ma otec viedol k priateľstvu medzi týmto divokým živlom a krehkým človekom.
Môj strach sa pomaly menil v čoraz väčší záujem spoznávať krásy, ktoré sa nachádzajú v tom druhom svete, tam pod vodou. Začal som šnorchlovať a skúšal som sa dostať čo najhlbšie a vydržať tam nejaký čas. Postupne som sa vedel dostať do siedmich metrov a bol som rád, že sa mi takto darí. Začal som sa viac zaujímať o tento druh vyžitia a zistil som, že sa to nazýva freediving. Voľne potápanie mi učarovalo. Človek má voľnosť pohybu, beztiažový pocit, obklopený tmavou modrou hlbinou a je na jeho zvážení, kedy je čas návratu späť k životu nad hladinou. Jediné, čo ho obmedzuje, je zadržanie dychu alebo strach.
Prešiel nejaký ten rok a ja som až po presťahovaní sa do Bratislavy zistil, že existuje na Slovensku freedivingový tím a že sa môžem zúčastniť tréningov. Stal som sa členom a postupne som spoznával pomocou skúsenejších členov a cez kurzy, čo znamená ponor do hlbiny. Zisťoval som, aké úskalia, ale aj radosti sa za tým všetkým skrývajú.
Takto nejako ma ovplyvnil prvý film, ktorý ma priviedol k nádychovému potápaniu a zároveň ma inšpiroval vycestovať do Ázie a preskúmať krásy bohatého podmorského sveta. Druhou inšpiráciou bol pre mňa film Pláž. Bol to príbeh človeka, ktorý sa vybral za dobrodružstvom s túžbou nájsť dokonalú pláž a okúsiť, ako chutí zakázaný raj tu na zemi. Film zobrazoval krásy ázijských ostrovov spolu s neoddeliteľným pocitom dobrodružstva a možnosťou objavovania skrytej a zakázanej exotiky. Rozhodol som sa, že sa raz vyberiem do Thajska a navštívim tieto nádherné ostrovy a tým spojím tieto dve túžby v jeden výlet.
Počkal som si nejaký ten rok a až keď som mal 31, vybral som sa prvýkrát do krajiny úsmevov. Precestoval som tam Andamanske pobrežie a navštívil populárne ostrovy Koh Phi Phi, a videl miesta, ktoré boli zobrazené v mojom inšpiratívnom filme.
Bola to práve zátoka Maya Bay, z filmu Pláž, kde som po prvýkrát tvárou v tvár šnorchloval s útesovými žralokmi, ktorí pokojne a majestátne brázdili svoje teritórium v hĺbke siedmich metrov podo mnou. Navštívil som ich a hoci sa mi vzrušením rozbúchalo srdce, snažil som sa upokojiť a zotrvať s nimi v ich svete čo najdlhšie. Zvedavo krúžili okolo mňa. Postupne ich pribúdalo a ich vlastná zvedavosť ich približovala smerom ku mne. Ich krúženie a pohľad vzbudzoval rešpekt aj napriek ich 1,5m veľkosti. Po niekoľkých ponoroch sa zvedavosť oboch strán nasýtila. Po návrate na loď som si pochutnával na morských špecialitách a v duchu ďakoval za nezabudnuteľný zážitok. Boli to krásne pocity a ja som si odniesol mnoho skúsenosti a zážitkov z tejto cesty a sľub, že sa sem opäť vrátim.
A čo sa stalo s mojou vysnívanou plážou? Myslím, že som našiel miesto, ktoré sa najviac podobalo na filmovú predstavu. No tak, ako to bolo vo filme, to miesto si zaslúži ostať ukryté pred masovým turizmom a preto som sa rozhodol to miesto neprezradiť. Možno k nemu raz nakreslím mapu.
Rok na to som sa vybral do Nepálu a po 15-dňovom treku som zakotvil na 12 dní na Andamanských ostrovoch. To, že človek o takýchto ostrovoch nepočul, nieto aby si vedel na mape predstaviť, kde sú, nie je ničím zvláštne. Ja som na ne naďabil počas letu do Thajska a z vtáčej perspektívy vyzerali nádherné. Na mape som si pozrel, ako som to letel a dal som si predsavzatie, že sa tam raz vyberiem. Tak sa aj stalo.
Keďže z Nepálu do Indie je čoby kameňom dohodil, rozhodol som sa odletieť po absolvovaní zlatého trojuholníka Dillí, Agra, Jaipur, do mesta Port Blair, hlavného centra ostrovov perál a kanibalov. Strávil som tam 12 krásnych dní plných slnka, zážitkov a dobrodružstiev.
S rešpektom som obdivoval divokú a panenskú krásu týchto pred masovým turizmom skrytých perál, ktoré sa rozkotúľali po povrchu Indického oceánu takmer na pol ceste medzi Indiou a Thajskom.
Územne patria Andamanské a Nikobarské ostrovy Indii a dostať sa tam dá z niekoľkých indických miest. Na mne zanechali tieto ostrovy hlboký dojem nedotknutej a divokej krásnej prírody. Tieto sopečné výtvory odolali cunami a spolu s pôvodným kmeňovým obyvateľstvom hrdo odolávajú až do dnes turistickému ruchu, globalizácii, internetu, výdobytkom vedy a techniky a ktovie čomu všetkému. Ja som tam bol svedkom panenských západov slnka, stôp morských krokodílov, divokých slonov, pohostinných a priateľských ľudí, nízkych cien a žiarivej nočnej oblohy. Pod morskou hladinou to bolo podobné ako v Thajsku. Koral tam cez zuby trpí otepľovanie vody a pod nánosmi piesku spôsobenými cunami sa len pomaly preberá k životu. V spojení s rizikom slanovodných krokodílov to nebolo najlepšie miesto na relaxačný freediving a tak som rok nato nenechal nič na náhodu a rozhodol sa navštíviť mekku pestrofarebného koralového raja, Indonéziu.
Sú to dva týždne, čo som sa vrátil z poslednej cesty po Ázii, ktorá bola najdlhšia a v ktorej som prebehol, ale aj prešprintoval niektoré z mojich vybraných cieľových krajín. Bola to únavná cesta s množstvom zážitkov a emócií a tak, ako to väčšinou býva, si počkám ešte nejaký ten mesiac, kým sa všetko usadí a kým si v tom celom urobím poriadok.
Navštívil som svoju vysnívanú destináciu, Japonsko. Najexotickejšiu krajinu, či lepšie povedané planétu, akú som kedy navštívil. Je to iná galaxia. Všetko sa tu zdá odlišné a zaujímavé. Človek má pocit, že lietadlo, ktorým pristál, prešlo cez čiernu dieru počas chvíle, keď každý spal a pristáli sme 100 rokov v budúcnosti, v krajine Blade Runnera. Nočné ulice Akihabary, prechádzka v okolí stanice Harajuku, to všetko svedčilo o tom, že cestovanie v čase je skutočne možné.
Anime, cosplay, vytunované skajlajny a notoricky známa otaku kultúra sa mixovala s pokojnými záhradami a pestrofarebnými parkmi plnými starobylých pamiatok a tradícií. Všetko to akosi do seba zapadalo a ja som mal pocit, že na to, aby som pochopil túto krajinu, potrebujem viac ako len 6 dní.
Po Tokiu som navštívil Kjóto a privoňal som k stáročia starej tradícii vpísanej do stien starobylých chrámov.
Po Japonsku som navštívil na viac ako 30 dní Indonéziu, raj potápačov a austrálskych dovolenkárov. Bol to celkom slušný šok. Po Indii som bol pripravený na čokoľvek, no aj napriek tomu, že som vedel, čo ma čaká, tak som dostal pekné prefackanie. Bol to totiž veľký kultúrny skok. Jedným letom som opustil krajinu, kde všetko funguje, ako má a dostal som sa do oblasti, kde nič nefunguje. Na všetko je tu čas a napríklad také čakanie na spoj sa počíta nie v sekundách, ako tomu bolo v Tokiu, ale v hodinách. S tým ale človek počíta.
Juhovýchodná Ázia je nádherná a zaručene sa tu človek nenudí. Po krátkom prestupe v Kuala Lumpur a navštívení notoricky známeho symbolu, Petronas Towers, som odletel na Jávu. Miesto, kde si človek môže vybehnúť na činné sopky a vzápätí sa ponoriť do 30-stupňovej vody a vylihovať na dychberúcich plážach. Turizmus je tu poznať takmer na každom kroku. Len ťažko sa tu pred návalmi turistov, rodinných dovolenkárov a flashpackerov uniká. Ja som sa vybral na odľahlé ostrovy Maluky, ktoré sa svojou tažšou dostupnosťou úspešne skrývajú pred dosahom bežných turistov a ostávajú mimo radar batôžkárskych bohémov. Ubytovanie v jednej izbe v dome na konci dediny. Spoločné raňajky, obedy a večere, kedy sa hŕstka dobrodruhov spoločne stretne pri jednom stole a zdieľa svoje dojmy z ciest, to všetko som mohol zažiť na týchto nádherných ostrovoch. Útesový padák zdanlivo bezo dna, ktorý sa nachádzal len 3 metre od brehu, ukrýval najrôznejšie druhy rýb a ponúkal pestrofarebnú koralovú pastvu pre oči. Boli to ostrovy, kde sa hromadný turizmus ešte neusídlil a kde si cestu ťažko prebíja každý odhodlaný backpacker. Ja som sa stal súčasťou tejto scény na dva týždne a bola to naozaj nádherná skúsenosť.
Pravdepodobne najbližšie k tomu, čo som tam zažil a cítil, som vnímal len na maličkom ostrove Gili Air, kde sa vďaka mimosezónnej prázdnote dalo pokojne relaxovať a popíjať lokálne ovocné drinky pri ohni z palmového lístia do hlbokej noci na prázdnej pláži. Atmošku len dopĺňali chillout a reggae tóny z lokálnych poloprázdnych barov. Malo to svoje čaro a mne sa tam naozaj veľmi páčilo.
No ako som spomínal, okrem nádherných pláži a relaxu, Indonézia ponúka množstvo možností aktívneho oddychu, napríklad výstup na stále aktívne vulkány, ktoré spestrujú horizont západov a východov. Človek môže vystúpiť na najvyššiu sopku Rinjani, ktorá s 3726 mnm panuje ostrovu Lombok a ponuka nádherné výhľady a garantuje facebookové lajky. Pre tých, ktorí majú záujem vidieť neoblomnosť a tvrdú makačku, odporúčam navštíviť kráter Ijen, ktorý na mňa urobil hlboký dojem. Toto miesto mi ukázalo svoju tvrdú tvár a privítalo ma svojou neľútostnou štipľavou, dusivou sírovou parou, chladom, vetrom a bleskmi. Hore som sa pozrel do očí novodobých otrokov. Lokálni nosiči, ktorí holými rukami lovia, nakladajú a vynášajú z hrdla krátera a v zapätí znášajú po stene sopky hrudy žiarivo žltej síry. Podmienky sú tu tvrdé, zdravie často trpí, plecia sú dolámané a dýchacie cesty poznačené jedovatými výparmi. Rúško z látky často nedostatočne chráni ich pľúca. Pracovná doba je od 2 v noci do 8 rána. Ich pláca je 5 centov za kilogram. Denne znesú 80 až 100 kilogramov a za túto neľudskú drinu si vyslúžia "spravodlivú" odmenu 4 až 5 eur za deň. Za mesiac majú 120 eur. Niekedy, keď sa nám nechce do práce, alebo horekujeme, ako sa nám ťažko pracuje a tak málo dostaneme, je dobré si spomenúť na týchto ukážkových pracantov, ktorí po šichte s úsmevom na tvári nasadajú na nákladiak, ktorý ich na vlečke odváža do dedín, kde ich čakajú ďalšie denné povinnosti a často farmárska práca.
Po hlbokom dojme, ktorý na mne zanechala kontrastná Indonézia, som sa odobral na Borneo, kde som len presadal na ceste na filipínsky poklad, ostrov Palawan. Palawan je jedným z posledných turisticky menej frekventovaných oblastí Filipín, a tak som sa rozhodol preskúmať jeho krásy. Ako každý správny batôžkar som sa ubytoval v hosteli v mestečku El Nido, na severe ostrova, odkiaľ sa usporadúvajú denne výlety na okolité ostrovčeky a nádherné členité pobrežie s dominantami skalných útvarov rastúcimi priamo z hlbín mora. Tieto stalagmity sú často miestami skrytých zákutí, nádherných pláží a koralových útesov. Podmorský svet sa nedal veľmi porovnávať s Indonéziou, ale zato ten svet nad vodou bol očarujúci.
Po takmer dvoch mesiacoch na cestách som sa dostavil do dekompresnej komory zvanej Bangkok, kde som strávil dva dni privykania si na štýl života, ktorý som zanechal za sebou. Exotika Ázie sa tu zmiešava so západným životným štýlom a ako dva odlišné morské prúdy studenej a teplej vody vytvárajú príjemné prostredie pre turistov a batôžkarov na dekompresiu zo západu na východ alebo naopak.
Prvú noc som dorazil do hotela a zo strechy sa pozrel na ulicu plnú burácajúceho davu, neutíchajúcej duniacej hudby, nekonečných party, zábavy a tanca. Bolo to miesto, ktoré zohrávalo úvodnú úlohu vo filme Pláž. Khao San Road, ulica preplnená back a flashpackermi z celého sveta. Do druhej ráno sa tu ozývali prekrikujúce zvuky nespočetných barových klubov a ja som sa z vtáčej perspektívy pozeral na divadlo, ktoré sa odohrávalo podo mnou. Bolo to lákavé predstavenie. Svojou energickosťou vyzývalo k tancu aj mňa a nabádalo ma k zabudnutiu na všetko to menej príjemné, čo vo mne doznievalo po niekoľkotýždňovej ceste. No ja som nemohol zabudnúť na panenské koralové útesy, na prázdne belasé pláže a mlčiace žiarivé nočné nebo, na tváre strhaných nosičov a na utrpenie a chudobu, ktorej som sa stal nemým svedkom. Bol to príliš veľký kontrast na to, aby som to spracoval počas jednej noci, a tak som si radšej šiel ľahnúť do postele.
Na druhý deň ráno, počas státia v dlhom rade na raňajky v podobe švédskych stolov, som cez vravu ospalých a po opici strhaných účastníkov nočnej zábavy sa sám seba pýtal, o čom to celé je. My sa hrnieme do krásnej Ázie s túžbou zanechať za sebou západnú civilizáciu, zatiaľ čo lokálni obyvatelia snívajú o možnosti práce a života na vyspelom Západe. Irónia porekadla, že trávnik je vždy zelenší...
Načo sa prepletáme s týmto kútom sveta, čo tu všetci hľadáme a prečo je nám také blízke využiť to, čo nám tento kút sveta ponúka a odísť s pokojným svedomím späť do nášho každodenného života? Prečo sa sem neustále vraciame a čo za sebou okrem odpadkov zanechávame? Bezpochyby sa mi vynárajú opäť staré otázky z minulých rokov a isto pribudli aj nejaké nové. Viem, že sa mi odpovede možno nedostavia hneď, ale taktiež viem, že sa do tohto krásneho kúta našej planéty znovu čoskoro vrátim a možno nejakú tú odpoveď časom nájdem.
Na záver sa mi vynára a oživuje záverečná scéna z filmu Pláž, kde bolo povedané ústami hlavného hrdinu, že stále verí v raj. Zistil a pochopil, že to nie je nejaké miesto, ktoré sa dá objaviť, ale je to pocit v srdci, ktorý si každý z nás môže uchovať a niesť kamkoľvek pôjde. Niečo podobné si odnášam aj ja. Ten pocit ma sprevádza počas letu domov a verím, že mi ostane na mojich ďalších cestách naším očarujúcim svetom.
Autor článku bude súčasťou trojtýždňového putovného cestovateľského festivalu Cestou necestou, ktorý zavíta do 15 miest Slovenska. Svoju prezentáciu o Juhovýchodnej Ázii 12.3.2015 v Bratislave, 19.3. v Dolnom Smokovci a 20.3.2015 v Košiciach.
Viac o Marošovi
