Facebook Twitter Google Plus LinkedIn Flickr Vimeo

Press

Ramadánové potulky Marokom (Dobrodruh.sk)

Milan Bardún

Cestovanie mimo turistickej sezóny sa mi vo viacerých prípadoch veľakrát oplatilo, či už kvôli nízkym cenám ubytovania alebo menšiemu počtu turistov. Jedným z takýchto ciest bola aj návšteva afrického Maroka práve počas mesiaca ramadán, ktorý je známy tým, že počas jeho trvania sa nemôžu moslimovia za svitu slnka oddávať rôznym pôžitkom či jesť alebo piť, lebo ich Allah vidí. (Pozn. red. v skutočnosti preto, aby sa veriaci sústredili na modlitby mysľou očistenou od pozemských pôžitkov a okúsili nedostatok a tak posilňovali súcit, jeden z 5 pilierov islamu. Pôst a modlitba sú ďalšími dvomi piliermi.)
Pred našou cestou sa nás, mňa a kamaráta, snažili odradiť všetky internetové diskusie a iní cestovatelia s tým, že nevýhodou ramadánu je to, že sa vtedy v Maroku nič nedeje, že je všetko zatvorené a ako sa ľudovo hovorí 'skapal pes'. Či nám to v konečnom dôsledku ubralo z prežitých zážitkov, by som rozhodne netvrdil a práve vďaka ramadánu sme mali z Maroka oveľa viac než ostatní, nakoľko nám húfy turistov neprekážali v pohľade na pravý život Maročanov, ich zvyky a trochu iný spôsob rozmýšľania. Veď kto sa už môže pochváliť tým, že sa stal úplnou náhodou súčasťou miestneho rituálu, ktorý sa odohráva každý deň po západe slnka :)
Prvou zastávkou bol Marrákeš, kde život aj napriek sviatku pokračoval ďalej za rytmického znenia mužského hlasu muezína spievajuceho zvolávanie na modlitbu azán 5 x denne (púšťajú ju cez rozhlas alebo niečo podobné a ako vás ráno zobudí, tak s ňou idete spať, nakoľko sa hlasno ozýva celým mestom). Jediným obmedzením pre nás bolo to, že pokiaľ je ramadán, platí pre návštevníkov všeobecný zákaz konzumovania jedla a tekutín na verejnosti - zrejme aby sme zbytočne nedráždili hladné žalúdky miestnych Mohamedov počas dňa. Moslimovia majú svoju vieru zakorenenú hlboko v krvi a už deti na sídlisku, ktoré sa hrajú, majú na pamäti, že jesť sa nemôže. Pamätám si príhodu, ako sme sa túlali uličkami mediny (čo je označenie pre úplne centrum a najstaršiu časť mesta charakteristickú najmä súkmi, kde si môžete nakúpiť veci od výmyslu sveta) a ja som sa napil vody z fľašky (áno, porušil som pravidlo, no myslel som si, že ma nikto nevidí). V tom sa pristavil asi 10-ročný chlapec, že je smädný. Nevedel som, ako mám reagovať, či mu mám dať piť, no z tejto situácie nás zachránil jeho kamarát v rovnakom veku, ktorý ho okríkol peknou arabčinou, v ktorej bolo rozumieť 'ramadan'. Chlapec smutne odišiel a mne sebecky ostala moja voda.
Počas nasledujúcich dní sme sa tiež sem tam zamotali v medine, kde sme sa s kamarátili s ďalším Mohamedom (tam sa tak naozaj volá každý druhý muž). V Maroku je s vami každý hneď kamarát, lebo vo vás vidí potenciálneho zákazníka a ja dodnes tvrdím, že keby sme na Slovensku mali takých obchodu chtivých ľudí, ako sú Maročania, bolo by Slovensko inde. Ako nás tak Mohamed motal uličkami smerom k jeho obchodu s liečivými bylinami a pritom nám rozprával o tom, kam chodil do školy a kde hráva furbal, využil som túto situáciu a bol som zvedavý na jeho náboženstvo. Dozvedeli sme sa napríklad to, že ak je žena tehotná alebo je niekto chorý, môže počas ramadánu jesť, Mohamed sa usmial, pričom rozhodil rukami a povedal "because of my religion is free and for everyone".
Naše cesty nás zaviedli aj do Casablanky, kde časť dlhej cesty pomalým vlakom cez púšť trvala po západe slnka. Tu sme sledovali namaľované moslimky na opätkoch, samozrejme zahalené, ako pozerali z okna na západ slnka a v momente, ako zapadlo, otvorili fľašu vody, mandle, orechy a rôzne pochutiny a delili sa s nimi so všetkými vo vlaku. Nám sa ušla jedna mandľa tiež, od usmiateho mladíka, ktorý k nám prišiel a ponúkol nás. No aj keď jedol svoj croissant, nechal z neho polovicu cudzej slečne, ktorá ho s radosťou prijala. Cítili sme sa, ako keby sme medzi nich v tom vlaku patrili a boli jedna veľká rodina. Či už v Casablanke alebo Marrákeši, bez ohľadu na aktuálne 45-stupňové horúčavy, akonáhle zaznela opäť modlitba z amplióna, si Maročania rozložili kdekoľvek na ulici koberčeky a klaňali sa Allahovi.
Všetky tieto skúsenosti vo mne vyvolali veľmi pokojné pocity, čo sa týka moslimského náboženstva, narozdiel od toho, čo nám ukazujú v televízore a príslovie 'Nesúď knihu podľa obalu' tu platí dvojnásobne. Moslimovia nie sú teroristi.
Ramadán sa po pár dňoch skončil a my sme v tom čase boli v meste Agadir na juhu a o tom, ako tento koniec vyzeral, sa dozviete viac na mojej prezentácii na cestovateľskom festivale Cestou necestou 15.3.2015 v Bratislave a 21.3.2015 v Košiciach. Nás to prekvapilo, lebo dovtedy sa zdanlivo pokojné Maroko zmenilo na... A to sa dozviete na prezentácii :)

Milan Bardún - pretože cesta je cieľ

Volám sa Milan Bardún, som študent záhradnej architektúry a vo voľnom čase cestujem po svete :) Mám úspešný blog www.bezmapy.com, kde píšem o svojich cestách v angličtine a následne aj v slovenskom preklade. Nájdete ma aj na Faceboooku.

Viac o Milanovi